Koronatrip 2020, alebo s rúškami k Lac Léman (časť 1)

20.8.2020 8:00 Oliver Dučák

Koronatrip 2020, alebo s rúškami k Lac Léman (časť 1)

Po skoro roku opäť nastal čas dovolenky, pričom táto dovolenka bola iná, v mnohých prípadoch výrazne odlišná od tých minulých, vďaka neslávne slávnej pandémii COVID-19. Pôvodný plán bol totiž cestovať na ďaleké britské ostrovy, no situácia v Číne, ktorá sa neskôr rozšírila do celého sveta, spôsobila, že sme od tohto nápadu museli upustiť a namiesto toho sme sa vybrali preskúmať nami ešte nenavštívené, avšak na zozname bezpečných krajín figurujúce štáty. Cestu absolvujeme už tradične vo dvojici – moja priateľka Saša a ja.

Vďaka situácii spojenej s pandémiou som nemal toľko času na presné plánovanie cesty, ako po minulé roky, keďže sme našu cieľovú destináciu menili na poslednú chvíľu a tak sme detaily cesty riešili za pochodu. Pozrime sa teda, ako to dopadlo.

Naša dovolenka začala 11.7.2020, okamžite po skončení mojej dennej šichty v práci. Čakala nás cesta vlakom R 614 Zemplín z Košíc do Bratislavy. Po príchode na stanicu z oslavy narodenín môjho bývalého spolužiaka sme sa uvelebili v našom ležadlovom kupé a takmer ihneď sme zaspali. Stewardka WGS nás zobudila niekde pred Trnavou. Napriek búrkovému obdobiu a častým problémom na infraštruktúre, ktoré sa ich vplyvom dejú vďaka vyvaleným stromom, ktoré nevydržali nápor silného vetra, sme išli načas, vďaka čomu mi dosť odľahlo, nakoľko už v Košiciach som bol z uvedených nervózny a strachoval som sa, či stihneme prestup na rjx 160. V Bratislave je čas na prestup v tomto prípade dvadsať minút. Prípoj sme našťastie stihli a po krátkej dobe sme už sedeli na našich miestach vo vozni hneď za Taurusom. Ako muzikant mám Taurusy celkom rád vďaka charakteristickému zvuku, ktorý sprevádza jeho rozbeh. Človeku totiž navodí pocit, ako keby spieval notovú stupnicu. Čakala nás osem hodín dlhá cesta do pohraničnej stanice Buchs SG. Cesta prebehla po stanicu Wörgl pomerne nezáživne. O jediné nechcené „spestrenie“ cesty sa postaral rakúsky vlakvedúci, ktorý mi dal zaplatiť užívateľský poplatok k FIP (nie že by ma tým prekvapil, nakoľko táto transakcia patrí do mojich cestovateľských povinností pri ceste diaľkovými vlakmi ÖBB, avšak za celú dobu existencie tejto povinnosti ho odo mňa žiaden rakúsky vlakvedúci nechcel – evidentne im korona riadne okresala tržby, tak hrabú, kde sa dá). Keď sme však došli do údolia rieky Inn, konečne som si vynahradil hmlou zakryté výhľady na Alpy, o ktoré som prišiel pred dvoma rokmi pri mojej ceste do Innsbrucku v zimnom období. Našťastie bol akurát krásny slnečný deň a tak sme si až po Buchs mohli vychutnávať nádherné výhľady na krajinu v doline, ktorou sme prechádzali. V mnohých okamihoch som ľutoval, že nedisponujem viacerými pármi očí. Nádherný je hlavne úsek od Innsbrucku po Feldkirch.


RE 1049 v žst. Landquart © Oliver Dučák

Po príchode do žst. Buchs SG sme mali pár minút na prestup na Rex do žst. Landquart, odkiaľ sme pokračovali vlakom RhB do Davosu, kde som našiel na švajčiarske pomery extrémne lacné ubytovanie za cca 25,00€/noc/os. V Landqarte sme si našli miesto vo vynovenom vozni druhej triedy rady Bp s čiastočne presklenou strechou, ktorý je spravidla radený vo vlakoch Glacier Expres. Infraštruktúru na Rhätische Bahn považujem za jeden z vrcholov umenia železničných inžinierov. Dômyselne vymyslený systém zvládania stúpaní, mostami a viaduktmi preklenuté doliny, či plno tunelov tvoria v kombinácii s okolitou krajinou pastvu pre oko nie len každého železničiara, či fanúšika železníc, ale aj pre laika, pre ktorého železnica nie je stredobodom záujmu. Po príchode do žst. Davos Platz sme absolvovali menšiu túru do nášho hotela, ktorý je od staníc Davos Platz, aj Davos Dorf pomerne vzdialený, pričom sa nachádza aj pomerne vysoko. Zároveň nás po výstupe z vlaku osviežilo vysokohorské podnebie. Až neskôr som si uvedomil, že mesto Davos (1560 m.n.m.) je len o necelých 200 m.n.m. nižšie, ako hladina Skalnatého Plesa (1754 m.n.m.). K hotelu sme došli spotení fučiac ako parné rušne. Zo samoobslužnej skrinky sme si prevzali kľúče od izby, kde sme s nadšením zistili, že námaha vynaložená na výstup k hotelu je vykompenzovaná nádherným výhľadom na mesto a do doliny z balkóna našej izby. Po krátkom vydýchnutí sme sa pobrali pozrieť si mesto.


Výhľady cestou do Davosu © Alexandra Michelčíková

To však bolo z nejakých príčin vyľudnené. Nevyznáme sa v situácií vo Švajčiarsku, takže sme si neboli istý, či boli ulice ľudoprázdne kvôli pandémii, alebo kvôli tomu, že bola akurát sobota. Deň sme nakoniec zavŕšili večerou v jednej z reštaurácií, kde nám nezabudli dať vyplniť formulár s kontaktnými údajmi (jedno z opatrení proti COVID-19).

Na druhý deň sme sa rozhodli navštíviť mesto Chur. Ešte večer som sa pohrával s myšlienkou, že by sme tam mohli ísť cez Filisur a nie cez Klosters. Takto sa mi podarilo nájsť spojenie R (Os) 1815 Nostalgiezug, ktorý bol radený z historických vozňov, z panoramatických plošiňákov a na jeho čele sa vynímal Krokodíl rady Ge 6/6. Na nástupišti v žst. Davos Platz už súpravu obklopoval veľký hlúčik ľudí. My sme sa však ešte pred tým zastavili v zákazníckom centre RhB, kde sme zisťovali, či nám v danom vlaku platí FIP a Interrail, alebo je potrebné si čosi doplatiť. Kolega za pultom nám oznámil, že cestovať môžeme na oba cestovné doklady a keďže sme ubytovaní v zmluvnom zariadení, môžeme cestovať bezplatne po celej sieti Rhätische Bahn, nakoľko sme v ubytovaní obdržali aj kartu Sports Unlimited Premium Card, ktorá nám zabezpečovala počas doby ubytovania bezplatnú prepravu na RhB, v MHD Davos a Klosters a zľavy na rôzne lanové dráhy v týchto mestách.

Vrátili sme sa teda na nástupište. Pred mašinou som natrafil na úzkorozchodného Angličana, čo si na chvíľu vyslúžilo moju pozornosť. Chvíľu na to som už ale obdivoval tvary Krokodíla, ktorý je podľa mňa napriek svojmu veku nadčasový stroj. Ochotný rušňovodič nám dovolil prezrieť si aj stanovište, na ktorom som natrafil na staré keramické ističe. Historický dojem narúšal iba mobilný telefón položený na pulte. Rušňovodičovi som len tak „mimochodom“ spomenul, že som tiež železničiar a že som zo Slovenska (reku, že čo to spraví). Ten ostal ohromený, že sme došli z východu Slovenska vlakom až do jeho krajiny a chvíľu to už vyzeralo, že nás pozve povoziť sa na Krokodílovi až do Filisuru. To už však Saša zavelila, že by sme si už mali ísť sadnúť, nakoľko sa miesta na plošiňákoch míňajú a že ak chceme fotiť okolie, mali by sme si nejaké obsadiť. Tak sme švajčiarskeho kolegu, v pamäti loviaceho anglické slová, nechali pri rušni a zaujali sme svoje miesta v plošinovom vozni. Keďže bol viac než vetraný, usúdili sme, že asi nebude vadiť, ak si dáme rúška na chvíľu dolu. Z nášho omylu nás vyviedla sprievodkyňa, ktorá sa pri nás v zápätí odnekiaľ objavila a zdvorilo, flegmaticky, ale jasne nás požiadala, aby sme si ich vrátili naspäť (a nie len nás). To robila pri väčšine cestujúcich a doteraz mi nejde do hlavy, ako to dokázala robiť bez emócie – mňa by na jej mieste už išlo poraziť, ak by som to mal do cestujúcich hučať celú šichtu a ľudia by to na mne aj videli.


Stanovište Krokodíla © Oliver Dučák

Nastal čas odchodu a my sme sa pomaličky presúvali cez rôzne stúpania, klesania, tunely a viadukty nádhernou švajčiarskou prírodou. Nadšení sme boli obaja. V úseku, kedy vlak prechádza dvoma tunelmi, ktoré sú od seba vzdialené maximálne 10 metrov a sú spojené mostom ponad horskú bystrinu vlak cielene spomalí, aby si úzku tiesňavu s vodopádom mohol každý odfotiť. Chvíľku na to vlak prekoná širokú dolinu na poriadne vysokom viadukte. Pri pohľade dolu som sa radšej usadil na svoje miesto, pretože patrím do skupiny ľudí, ktorým pohľad priamo pod seba z veľkej výšky nerobí veľmi dobre. Chvíľu na to sme už prichádzali do žst. Filisur, kde vlak končí svoju jazdu a odkiaľ vyráža späť do Davosu. My sme sa však ponáhľali ďalej na REx do Churu. Z Filisuru sme sa odviezli v najnovšom prirástku RhB – ABe 8/12 Allegra od Stadlera, v ktorom sa cestuje výborne. Za jediný problém považujem hendikep všetkých klimatizovaných vozidiel a to riziko prechladnutia, ak na vás cez okno praží slnko, vďaka čomu vás zaleje pot, ktorý prítomná klimatizácia okamžite ochladí.

Hneď za stanicou Filisur sa nachádza slávny Landwasser Viadukt, ktorý je mimoriadne fotogenický či už z vlaku, alebo pri číhaní na vlaky pri viadukte. Každopádne, jazda po ňom je zážitok. Od stanice Domat-Ems sme sa viezli už po spleti normálneho a úzkeho rozchodu a zakrátko sme už stáli v Chure pred staničnou budovou.


Výhľad z historického vlaku na slávny „Landwasser viadukt“ © Alexandra Michelčíková

Mesto Chur leží na pravom brehu rieky Rýn a jeho bohatú históriu dokladá fakt, že bol známy už v dobe rímskej okupácie tohto regiónu, ako Curia Raetorum, vďaka čomu je považované za jedno z najstarších miest Švajčiarska. V súčasnosti je Chur hlavným mestom kantónu Graubünden a ku koncu roka 2012 tam žilo cca 38 000 obyvateľov. Mesto bolo od 5. storočia aj sídlom biskupstva, čo je známe na základe prvej takejto zmienky z roku 452.

Mesto má malebné historické centrum, ktorého dominantu tvorí miestna Katedrála nanebovzatia panny Márie (nemecký názov: Kathedrale St. Mariä Himmelfahrt). Kostol je katolický a pri hľadaní informácií o ňom som našiel informáciu, že v dobe reformácie na území Švajčiarska boli katolíci v Chure dokonca zavretí v ghette.


Generálne riaditeľstvo Rhätische Bahn v Chure © Alexandra Michelčíková

Po chutnom obede v Chure sme sa pobrali naspäť do Davosu, tentoraz už kratšou trasou cez Klosters, keďže až s odstupom času sme prišli na to, na čo všetko nám vyššie spomínaná kartička platí a preto sme chceli stihnúť ešte aspoň jednu z lanoviek vedúcich do okolia mesta. Kabínkovú lanovku na Jakobshorn sme už nestihli, milá pokladníčka nám však odporúčila vyskúšať Schatzalpbahn, ktorá takto poobede ešte premávala.

Jedná sa o 712 metrov dlhú trať pozemnej lanovky spájajúcu Davos so strediskom Schatzalp, prekonávajúcu výškový rozdiel 304 metrov. Trať bola sprevádzkovaná v roku 1899. Spodná stanica – Davos Platz Schatzalpbahn – sa nachádza v nadmorskej výške 1557 m.n.m. a vrcholová stanica sa nachádza v nadmorskej výške 1861 m.n.m. Po trati premávajú 2 kabíny, ktoré sa križujú uprostred trate vo výhybni. Trať má maximálne stúpanie 47,3%. Podľa aktuálneho cestovného poriadku premáva lanovka non-stop.


Lanovka na Schatzalp v dolnej stanici v Davose © Oliver Dučák

V priestoroch budovy vrcholovej stanice sa nachádza reštaurácia, z ktorej má návštevník výhľad na nástupište lanovky a zároveň aj do nádhernej doliny, v ktorej sa Davos nachádza. V okolí má návštevník možnosť navštíviť botanickú záhradu s bezplatným vstupom, v ktorej nájdete ukážku alpskej flóry. My sme pokračovali ešte ďalej po okružnej ceste k vodopádom na potoku Guggerbach, ktorý steká do Davosu, kde sa vlieva do riečky Landwasser (aspoň podľa google maps). Po návrate na stanicu sme čas do odchodu lanovky dolu do mesta strávili nad pivkom kochajúc sa nádherným výhľadom do doliny. Chvíľu na to sme sa už na izbe balili, aby sme ráno mohli vyraziť na cestu za ďalším objavovaním Švajčiarska.

Galéria

Súvisiace odkazy